Ako každá viac či menej súrodá komunita, aj motorkári používajú isté výrazové prostriedky, ktoré môžu byť nezasvätenému nezrozumiteľné. Niektoré špecifické termíny už boli spomenuté a vysvetlené v predošlých častiach, či diskusiách k nim, o ďalších, a nielen o nich, bude reč dnes.
Motorkárska komunikácia nie je obmedzená iba na rozhovory tvárou v tvár počas prestávok v jazde alebo mimo sezónu v krčme. Zabudnime teraz na facebook, internetové fóra a iné formy elektronického kontaktu. Motorkári sa niekedy potrebujú dorozumieť aj počas jazdy. Mnohí jazdci, ktorí pravidelne jazdievajú so spolujazdkyňou, používajú interkomy, ktorých je široký výber a výrobcovia prílb už pekných pár rokov túto možnosť zohľadňujú pri dizajne. Rovnako sa zvyknú vybavovať aj motorkári, ktorí sa spoločne chystajú na dlhú trasu v skupine.
Príležitostní spolujazdci väčšinou interkomom nedisponujú, preto je dosť dôležité dohodnúť si pred jazdou s „pilotom“ niekoľko základných signálov (spomaľ/zastav/potrebujem pauzu), ktorými sa budú vedieť dorozumieť aj bez toho, aby na seba v rýchlosti hulákali cez prilby. Novému spolujazdcovi, ktorého motorkárske skúsenosti jazdec nepozná, je dobré stručne objasniť zásady jazdy. Ak sa totiž nováčik „na bobíku“ zľakne klopenia v zákrutách a začne sa vykláňať opačným smerom, môže to skončiť aj tragicky. Po správnosti sa spolujazdec má držať v jednej línii s motorkou, ktorú si spolu s ním pilot nakláňa koľko a kam treba.
Samostatnou kapitolou je jazda v kolóne. Tá má svoje viac či menej oficiálne zákonitosti. K organizovaným motorkárskym podujatiam a zrazom neodmysliteľne patrí tzv. spanilá jazda, kedy sa niekoľko desiatok až stoviek motocyklov spoločne presúva kratšou či dlhšou trasou. Kolóna má svojho kapitána, ktorý na čele udáva smer a tempo, zadného jazdca (tailgunnera) a podľa počtu účastníkov minimálne jedného „lietača“, ktorý pomáha pri udržiavaní celistvosti kolóny napríklad aj tým, že v križovatkách riadi premávku. Kapitán tiež gestami vydáva povely, napríklad k odbočeniu, spomaleniu, či zrýchleniu, upozorňuje na nebezpečenstvo na ceste (výtlky, štrk, prekážky) a podobne. Takáto komunikácia sa potom reťazovým systémom posúva po celej kolóne.
V ideálnom prípade organizátori vopred dohodnú spoluprácu s dopravnou políciou, ktorá potom masu jazdcov sprevádza a križovatky riadi podľa potreby. Čakajúcich vodičov to síce nepoteší, ale u niektorých badať ako naštvanosť, že musia stáť, pomaly prechádza v prekvapenie a úžas, keď sledujú 200-300 motoriek šinúť sa im popred kapotu. Prejazd mestami a dedinami v takejto megaskupine je zážitok – ľudia stoja s vyvalenými očami, deti nadšene poskakujú a mávajú, psy štekajú.
Mávanie si na pozdrav je medzi motorkármi bežné. Protiidúci jazdci si kývnu ľavou rukou, pri predbiehaní jazdec, čo sa dostal dopredu, väčšinou vytrčí pravú nohu. Vysvetlenie pre tých, ktorí s motorkami nemajú skúsenosti – pravou rukou sa drží plynová rukoväť (tzv. heft), takže tá musí ostať na mieste. Ak idete autom a umožníte motorkárovi predbehnúť vás, poďakuje vám takisto zdvihnutou pravou nohou.
Téma zdravenia sa na motorkárskych fórach vracia so železnou pravidelnosťou – zdraviť, či nezdraviť? Zdraviť všetkých bez rozdielu, alebo na skútristov a babeťákov pozerať zvrchu? Vytrčiť ruku doďaleka, alebo len zdvihnúť prsty z rukoväte? Otvorená celá dlaň, či dva prsty do véčka? Čo sa mňa týka, mávnem vždy a na každého, ak práve neklopím v zákrute, alebo nemám ruky zamestnané napríklad pri radení. Vtedy aspoň kývnem hlavou. Inak z toho netreba robiť vedu, každý nech robí, ako uzná za vhodné.
K motorkárskemu folklóru neodmysliteľne patria aj zrazy. Vyzerá to zhruba tak, že sa v piatok začnú v nejakom kempe schádzať kvantá motoriek a jazdcov, rozložia sa stany, na pódiách hrajú kapely, usporadúvajú sa všelijaké súťaže, o polnoci väčšinou býva striptíz, túrujú sa motory a iným spôsobom sa robí hluk. Celkovo to pripomína hudobný festival, akurát sú tam motorky. Ako patologický introvert s odporom k davom na takéto akcie nechodievam, príležitostne sa však zúčastňujem neoficiálnych akcií organizovaných v rámci svojej partie.
Motorkárske partie tiež stoja za zmienku. Kúpou motorky sa človeku spontánne rozširuje okruh známych a kamarátov. Neoficiálnych partií je neúrekom, skupiny sa stretávajú v rôznom počte pri všelijakých príležitostiach. Organizujú sa spoločné jednodňové výjazdy, aj spoločné expedície na niekoľko dní, ba i týždňov. Keď sa nedá jazdiť, stretnúť sa dá v krčme pri pive, u niekoho doma pri káve a domácom koláči, alebo trebárs na improvizovanej garážovici, kde sa medzi zaparkovanými motorkami klábosí a popíja až do minutia tajných zásob.
Oficiálne motokluby, to už je celkom iná káva. Do žiadneho nepatrím, takže moje znalosti na túto tému nie sú nijako rozsiahle. Pokúsim sa v stručnosti priblížiť to, čo o nich viem. Oficiálny motoklub má svoje presné pravidlá a hierarchiu. Stať sa členom nie je jednoduché, predchádza tomu prijímací proces, ktorý nejaký čas trvá. Členovia klubu majú povinnosti, ako napríklad zúčastňovať sa klubových stretnutí, alebo prezentovať príslušnosť ku klubu nosením jeho „farieb“, teda vo väčšine prípadov koženej vesty so znakom a názvom klubu na chrbte. Na druhej strane kluby fungujú ako rodina – keď má niektorý člen nejaký problém, a to nielen týkajúci sa priamo motorky, ostatní mu pomáhajú.
Na Slovensku kluby fungujú pokojne, za veľkou mlákou však svojho času viedli motogangy medzi sebou doslova vojny. Z tej doby pochádza zvyk, ktorý sa preniesol aj k niektorým našincom, zdraviť ženy vstúpivšie medzi motorkárov slovami „ukáž kozy“. Legenda hovorí, že istý chlapík sa votrel medzi členov konkurečného gangu prezlečený za ženu a nejaký čas takto fungoval ako špión pre svoj gang. Už neviem, čo sa s ním stalo, keď mu na to prišli, ale daná skupina od tej doby vyžadovala od žien, ktoré sa chceli pohybovať v ich blízkosti, preukázanie, ehm, totožnosti.
V diskusii k jednej z predchádzajúcich častí tohto seriálu DDD polopate vysvetlil, prečo motorkári zvyknutí jazdiť sólo, neradi berú za seba nejakú spolujazdkyňu (ľadvinku). Tu sme pri zdroji hlášok typu „ať tě vozí, kdo tě šuká“, ktorými podobné prosby odmietajú kolegovia na západ od rieky Moravy, alebo takýchto nálepiek na niektorých motorkách.
Z uvedeného vyplýva, že motorkárska komunikácia nepatrí k tým najdistingvovanejším. Niektorí ľudia z mojej partie sa sami bez okolkov označujú za, citujem, hovadá motorkárske, no netreba sa nechať pomýliť drsnými rečami a ešte drsnejším vzhľadom. Spolupatričnosť a pomoc, o ktorej som písala vyššie, funguje aj bez oficiálnych klubových väzieb. V rámci partie sa žartuje a navzájom podpichuje, nezriedka dosť tvrdo, keď však ide do tuhého, táto banda darebákov rieši problémy s vysokým nasadením a efektivitou. Dokonca aj v rámci širšieho motorkárskeho spoločenstva sa organizujú akcie, alebo finančné zbierky zamerané na pomoc konkrétnemu človeku, alebo skupine.
Počasie vonku jednoznačne ukazuje, že tohtoročná motorkárska sezóna sa nezadržateľne chýli ku koncu. Spolu s ňou končí aj táto séria článkov. Ďakujem za inšpiratívne diskusie, dvom skvelým dailymotorkárom za poskytnutý ilustračný fotomateriál (máte u mňa pozvanie na pivo, chalani) a čitateľom za pozornosť. Ak vás zaujíma niečo, čo som v článkoch nespomenula, smelo píšte otázky do diskusie. A kolegovia DM motorkári – na jar sa zase uvidíme pri bufete na Pezinskej Babe.
